IIIII HHHHH RRRRR ÁÁÁÁÁ ČČČČČ

<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<< §§§§§§§§§§§§§§§§§  >>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>> 

  Najstaršia písomne doložená zmienka o obci je z 26. februára 1388. Ihráč bol majetkom hradu Šašov, ktorý patril od roku 1690 rodu Dócyovcov, od polovici 17. storočia rodu Lipajovcov a od roku 1678 v správe Banskej komory v Banskej Štiavnici. Názov obci sa postupne menil: v roku 1388 bol názov Graach, v roku 1773 Jehracz, v roku 1808 Ihráč, v roku 1920 Hráč, v roku 1927 znovu Ihráč, a po maďarsky sa nazývala Dalos (spevák). Obec Ihráč sa nachádza na súradniciach 48˚ 39’ N a 18˚ 57’ V, v strede obce má nadmorskú výšku 491 m, dedinka je učupená pod majestátnym Chomom 1012 mnm ( v mapách nesprávne nazývaný Chlm), v úzkej doline lemovanej vysokými stráňami, z ktorých čnejú skalné útvary, vytvorené dôsledkom sopečnej čínností v Kremnických horách.  pokračovanie » 

  Sv. Ján Krstiteľ   -   patrón Ihráča.

 Spracovanie dreva - Kremnické hory boli odjakživa porastené hustým zmiešaným ihličnato – listnatým lesom. Kto v nich chcel žiť musel sa naučiť spracovať drevo vo svoj prospech. Aj v Ihráči sa mnohé rodiny živili prácou v lese. Každá rodina si musela na kúrenie pripraviť dostatok palivového dreva. Drevorubači do práce stávali zavčas rána, tak že po skromných raňajkách si do plátennej kapsičky vložili kúsok chleba, plátok ako dlaň slaninky a jednu dve cibule. Okrem toho nožík, pilník a šrankovník. Na plece do oblúka zviazanú dvoj mužnú pílu bruchačku do ruky prepotrebnú sekeru a išlo sa na úsvite do práce. Cesta do práce trvala niekedy aj dve hodiny mnoho krát do strmých svahov. Ešte náročnejšia cesta bola v zime, keď sa museli brodiť do práce a z práce domov vo vysokom snehu. Ihračskí drevorubači využívali na cestu domov z práce v Bielom potoku bicykle, ktoré vytlačili ráno po hradskej do doliny a po práci sa pohodlne zviezli domov. Dole strmou dolinou si za bicyklom priviazali na špagát odseknuté konáre, ktoré slúžili ako brzda.  pokračovanie »  

 

                

        

Ťažko preťažko sa v minulých dobách žilo v podhorských Slovenských dedinách, keď maďarské panstvo zbedačovalo slovenský ľud a samé žilo z mozoľov poddaných. Panstvo z dlhej chvíle vymýšlalo rôzne revolúcie a vojny, ale ťarchu znášal pospolitý ľud. O málo lepšie sa žilo po prvej svetovej vojne, keď sa Slovensko zbavilo maďarského útlaku, aj tak bola vzácna každá skyva chleba. Najviac trpeli malé deti, keď im rodičia nemohli zabezpečiť slušnú stravu. Veľmi trpeli aj otcovia vtedy početných rodín pohľadom na nedočkavé očká svojich detí,   ktoré očakávali čo im priniesli do úst. Políčka nad dedinou prinášali skromnú úrodu aj tú mnohokrát zničila divoká zver z blízkych lesov. V čase dozrievania úrody chodievali strážiť svoje od potu zmáčané skromné polička, ba na kraj role postavili strašiakov zo starých handár proti nájazdom zvierat. Strážiť však nemohli stále a tie divoké potvory  sa časom prestali báť i strašiakov a políčka ničili naďalej, hoci v tom čase mali inej potravy nadostač.  Márne boli aj sťažnosti starostov na úradoch, keďže tam boli poľovníci a tí sa naopak tešili z pekných trofejí. Riešenie ostalo na gazdoch a začali zverom do cesty stavať pasce a nastražené zamaskované jamy, do ktorých sa neopatrné zviera zamotalo. Nakoľko to bolo zakázané, zviera potajme utratili a mäsom zabezpečili rodinu na nejaký čas proti hladu. Hlavne pred zimou, keď sa podarilo získať viacej mäsa,  mäso zakozervovali údením, alebo  naložením do pácu a tak si po kúsku prilepšovali stravu počas dlhých studených zím. Neskoršie si dômyselnejší obstarali starú streľnú zbraň, ktorú po rôznych úpravách používali  na pytliactvo, niektorí šikovnejší si zbraň vedeli zhotoviť aj sami. Takto vyzbrojený už nechodili  strážíť svoje políčka, ale pod rúškom noci sa zakrádali z dediny aby upytliačili zver. Pri úspešnom love zviera na mieste vyvrhli   a za noci niesli domov. Mnoho krát keď to nezvládli naraz vrátili sa v tú istú noc po zbytok koristi. Hneď ráno sa pretŕčali na dvore, alebo v dedine, aby susedia mysleli že práve vstali po poctivom spánku. Pytliactvo bolo úradmi zakazované, zákaz kontrólovaný horármi, v prípade prichytenia pytliak išiel do väzenia. Mnoho krát sa stalo, že neprajný sused udal suseda, tomu úrady urobili prehliadku stavenísk a pri objavení zbrane, alebo koristi prišiel trest. Niektorí už nepytliačili pre potrebu ale z poľovníckej vášne. Ba tvorili sa aj skupinky kamarátov, ktorí si chodili zapytliačiť.

 & Ďuro išiel na pole pre chlp trávy pre kravičku. Keď prišiel na pole, chcel nažať šťavnatú trávu nad lesom, zrazu uvidí malé pruhované prasiatko, poobzeral sa, naokolo nikoho a ničoho, tak chcel prasiatko chytiť, po chvíľke sa mu to podarilo. I keď bolo prasiatko malé prudko sa metalo a kvičalo. V tom začul Ďuro neďaleko prasnicu, ktorá sa hnala naň. Prasa odhodil a poďho na neďaleký strom, Zúrivá prasnica dobehla pod strom a začala ho podrývať. Nebolo Ďurovi všetko jedno, lebo v rýchlosti si nevybral bezpečný strom, pri podrývaní sa už strom začal kývať. Našťastie to prasnicu prestalo baviť a odbehla si plniť svoje materské povinnosti. Aj keď videl zo stromu štvornohú rodinku ďaleko,   ešte visel hodnú chvíľu na strome. Až potom začal zliezať zo stromu o trochu vlhkejší ako vyliezal.

                                                                                                                                        podľa rozprávania Ihračanov spracoval Filanda.

                              *********************************************************

Ihračský orol.

 

Jedného dňa drevorubač z Ihráča, otec mnohopočetnej rodiny našiel pri pílení v lese mláďa dravého vtáka vypadnuté z hniezda. Bolo pokryté ešte len bielym páperím a nevedelo lietať. Uľútostilo sa mu ho a tak ho po šichte zobral domov a dal ho do ohrady medzi sliepky. Hoci vedel, že sa jedná o nejaký druh dravého vtáka, kŕmil ho spolu so sliepkami chlebom, zemiakmi a chabými zvyškami dedinskej kuchyne. Mäsa nebolo ani pre hladné krky pri stole, nieto ešte aby si mohol dovoliť kŕmiť ním vtáka. Mláďa rástlo, vymenilo páperie za perie a odelo sa do zlatohnedého šatu. Všade však chodilo so sliepkami, nebolo agresívne, nepokúšalo sa lietať a napodobňovalo správanie sliepok. Prešlo niekoľko rokov. Do Ihráča zavítal už vtedy vo vedeckých kruhoch známy prírodovedec a ornitológ, univerzitný pedagóg profesor Janko Salaj, ktorý s malým kolektívom ornitológov pozorovali vtáctvo v okolí Ihráča, robili si náčrty a rôzne zápisky. ( Okrem iných monografií napísal aj knihu Vtáctvo Kremnických vrchov a Žiarskej kotliny – Prof. RNDr.Ján Salaj, Csc. vyšla vo vydavateľstve Osveta ) Tento pán ornitológ sa od miestnych ľudí dozvedel o Julovi, ktorý doma choval dravca spolu so sliepkami. Neváhal a navštívil rodinu, kde v nemom úžase pozoroval samicu orla skalného ( Aquilegia chrysaetos ), ktorý sa v oplotenej ohrade správal ako sliepka. Viac dní za sebou pozoroval dravca, niečo si zapisoval a kreslil. Gazda mu vyrozprával príbeh a opísal mu pokojné a bojazlivé správanie orla, ktorý sa ani nepokúšal vzlietnuť a opustiť sliepky. Profesor Salaj však tvrdil, že orol je orlom a preto musí lietať. Julo však bol presvedčený, že za 5 rokov sa z orla stala sliepka. Preto Julo pristal na stávku, ktorú mu Janko Salaj navrhol. Profesor vošiel do ohrady, chytil orla, čosi mu pošepol, zdvihol ho do výšky a pustil na zem. Orol dopadol na zem, zbadal sliepky, rozbehol sa k nim a začal sa kŕmiť a nohou prehrabávať v chlebe a zemiakoch. Na druhý deň zobral Salaj orla na strechu. Posadil si ho na rukavicu, hladil ho po hrudi a čosi mu dohováral. Potom ho spustil na zem. Orol namáhavo zatrepotal krídlami, dosadol na zem a vrátil sa medzi sliepky. Opäť zareagoval inštinktívne. Na ďalší deň vstali Janko i Julo veľmi skoro a vydali sa do doliny Biely potok, ďaleko od Ihráča, ďaleko od dvora, ďaleko od sliepok a zrna. Vyštverali sa na najvyšší vrch a jeho najvyššie skalné bralo aké poznali. Profesor chytil do oboch rúk orla, vyzdvihol ho do výšky a kričal naňho : „Si orol, roztvor krídla a leť !!!“ Držal ho pevne oproti vychádzajúcemu slnku a z celej sily ho vyhodil do výšky. Orol zacítil prúd vetra a niečo sa stalo. Ozval sa v ňom dovtedy nepoznaný pud. Vták inštinktívne roztiahol krídla, nechal sa unášať prúdom vzduchu a vzniesol sa do dovtedy nepoznaných výšok. Orol sa stal orlom.

 Odvtedy ornitológovia pravidelne pozorujú výskyt orla skalného na Ihráči a v jeho blízkom okolí. Sú známe aj jeho hniezdne lokality, ale pre bezpečnosť a z ochranárskeho hľadiska ich neuvádzajú. Vraví sa, že kým bude u Ihračanov pokora, nábožnosť, cnosť a úcta k prírode, dovtedy bude nad obcou plachtiť neohrozený symbol sily a slobody orol skalný, a Ihračania budú mať svojho orla.  

Tento príbeh bol zaslaný na moju adresu od pána s ihračskými koreňmi, keďže príbeh patrí ihračanom, rád  Vám ho predkladám.                                                            Ján Filanda.

  xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

                                                                    Kráľ Bieleho potoka.

    Konečne nastala jar. Nočné teploty už neklesali pod nulu a obedňajšie slnko vedelo navodiť príjemné pocity tepla. Príroda sa zobúdzala a všemožne sa snažila zabudnúť na bielu zimu a s ňou spojené útrapy. A jar nastala aj v Kremnických vrchoch, hustých a tajomných lesoch medzi dvomi starými banskými mestami, Kremnicou a Banskou Bystricou. A tu, v skalnatom a členitom teréne Bieleho potoka sv. Hubert už 13 rokov chránil veľkého jeleňa. Roky mu hrozilo na každom kroku nebezpečenstvo.

  Naučil sa však opatrnosti a ostražitosti. Dobre poznal  ostrý  pach človeka i ťažký a hustý závan vlčej svorky. Vždy sa mu však podarilo vyhnúť sa týmto nepríjemným stretnutiam. Len raz sa mu podarilo prekvapiť dve deti oberajúce ticho maliny. Ale to skôr oni prekvapili jeho, keď sa postavili v rúbani plnej malinčia, ktorou on práve prechádzal. Napriek ich úľaku sa v ich očiach miešal strach s obdivom, ale aj nevinnosťou. Nie, neboli to oči lovca, ktoré s prekvapením spočinuli na ňom. Neiskrilo z nich nebezpečenstvo. Ale aj napriek tomu sa mu od vzrušenia zo stretnutia rozbúchalo srdce ako zvon. Otočil sa a s pokojom, ktorému sám nechápal pomaly odkráčal. To sladká vôňa malín prebila ich pach a otupila mu zmysly. Horšie by sa pre neho skončilo stretnutie s vlčou svorkou túto zimu. Snehu bolo neúrekom. Za celý svoj život si nepamätal takú krutú zimu.

     Tento rok sa mu nepostaví žiadny zo sokov. Už posledné roky majú pred ním  rešpekt a strach. Má bojovú povahu, dobrú váhu a kondíciu, na hlave nosí dlhé a mohutné parožie s dlhými výsadami. Už len pohľad na neho vyráža súperom dych a oberá ho o chuť bojovať s ním o čriedu. S obdobím jari prišiel pokoj a znovu bude nachádzať výdatnú potravu a naberať silu na jeseň. jeleníc. Jeho hromový hlas sa ťažko nesie ovzduším každú jeseň nad Priebojom Železné vráta v Bielom potoku. Vie, že je kráľ. Je sebavedomí si svojej sily. Ale nie vždy ním bol. Aj on sa               roky  potĺkal po okraji rujoviska ako bočný jeleň. Rokmi naberal skúsenosti z bojov, odvaha v ňom rástla s jeho silou a silou jeho parožia. Tak ako v ňom rástla túžba po zachovaní potomstva. Už nie je mladícky nerozvážny. Roky ho naučili obozretnosti. Pri každom podozrivom zvuku, alebo pachu sa čo najskôr pobral opačným smerom.Leto bolo teplé, plné  vône malín a húb. Prebehlo však rýchlo, rýchlo ako studená voda Bieleho potoka. Noci však začali chladnúť a ranná teplota bola čoraz nižšia. Tráva už dávno stratila svoju šťavnatú jarnú chuť i sviežu sýtozelenú farbu. Rosa, ktorá pri svitaní vítala každý deň sa menila na jagavú inoväť. I keď príroda hrala všetkými farbami, ktoré striedali odtiene zelenej, zdalo sa akoby osmutnela, zostarla a osirela. 

   Nadišiel september, obdobie jelenej lásky. Vo svojom vnútri pociťoval častejšie akýsi nepokoj. Vzduch bol ostrý, hlavne ráno, i keď denné teplotu ostali ešte príjemné. Bol pripravený na čas párenia. Hriva mu zhustla a zmohutnela, oči sa zatemnili hrozivým pohľadom.Ticho v doline prehlušil mocný a výbojný hlas jeleňa nad rúbaňou. Zastal a počúval. Podľa hlasu to bol mladší jeleň, prchký a nerozvážny. Je pri jeleniciach a drzo mu to oznámil. Zrýchlil krok. Nie, nepredpokladal stretnutie v boji. Len pohľad na jeho majestát bude súperovi stačiť, aby si rozmyslel, či bude riskovať poranenia v boji. Predpokladal, že toto stretnutie bude bez boja.
      Pozná tu každú mladinu, každú bystrinu i lúku. Tu má svoj domov. Tu je kráľom on. Myšlienky mu rýchlo prechádzali hlavou, cítil tep v spánkoch, vzrušenie a silu. Záplava myšlienok spôsobila, že nekráčal k súperovi ukrytý mladinou a skrátil si cestu rúbaňou. Vždy ju obchádzal. Vedel, že je v nej nechránený. Naširoko roztvoril nozdry a vtiahol pach rujných jeleníc. Posledné dni sú presýtené týmto pachom. Od vzrušenia v ňom vrela krv. Obzrel sa späť do doliny. Husté lesy, smrečiny, nepreniknuteľné mladiny, strmé skaliská. A potok. Studený Biely potok. Urobil dva kroky a znova zastal. Nozdrami náhlivo nabral vzduch. Okolo očí mal šedivú srsť, znak jeho veku. Ranná rosa ihrala na perlách a bielych hrotoch čierneho parožia. Z diaľky sa zdalo, akoby svietilo. Vychádzajúce slnko pozlátilo jeho srsť a zvýraznilo mohutnosť jeho parožia. Zaklonil hlavu a parožím sa dotkol chrbta. Nadýchol sa a vzduch preťal ťažký hromový hlas kráľa. Dlho sa niesol vzduchom a ozvena skál mu ho doniesla späť. Všade navôkol sa rozhostilo úctivé ticho. Operence stíchli a zdalo sa, akoby aj voda v potoku zastala.  

      Bezvetria preal ďalší ostrý zvuk. Prudký úder do hrude ho takmer zrazil k zemi. Pocítil pálčivú bolesť. Chcel bežať, ďaleko a dlho, ale nohy sa mu podlomili. Pokúšal sa vstať, ale nevládal. Slabol, vytrácala sa z neho sila. Zmocnil sa ho strach a beznádej. Hlava mu oťažela pod váhou parožia...opäť videl svoju matku a seba ako jelienča bezstarostne po jej boku poskakujúc na lúke...a videl svoj prvý súboj vyhratý v ruji...útek pred vlčou svorkou...stretnutie detí toto leto v rúbani... Celých 13 rokov sa mu ako film znovu premietlo pred očami. Nevládal sa už ani pohnúť, vlastná slabosť       ho úplne ovládla. Pocítil túžbu vstať a znovu sa rozhliadnuť po svojom domove. Pocítil túžbu napiť sa studenej vody Bieleho potoka. Táto jeho túžba bola posledná.